čo to vlastne potrebujeme?

Autor: Obec Spišský Hrhov | 25.4.2014 o 16:15 | Karma článku: 9,97 | Prečítané:  1353x

Čo to vlastne potrebujeme? Len tak krútim hlavou a nechápem... „nič sa neoplatí, nič sa nedá, to je problém...“ už mi to dosť lezie na nervy. Spiš (a Slovensko všeobecne) považujem za Bohom bohato obdarený región, ktorý žil a prosperoval hádam už od stvorenia sveta. Podmienky tvrdé, no pracovití a zomknutí ľudia. V ťažkých podmienkach stredoveku, vojen, epidémií...  stále živý a prosperujúci. Dnes sa cítime akoby sme boli na konci civilizácie i sveta. A ja stále nerozumiem prečo. Obzvlášť, ak sa idem pozrieť niekam do sveta (a nie je to práve svet západnej Európy).

V obciach nariekame nad tým, kde zobrať peniaze na dokončenie kanalizácie a hrdíme sa tým, koľko metrov chodníka sme vybudovali ( i keď ľudia chodia stále po svojom vyšliapanom chodníčku mimo toho nášho novovybudovaného). Snažíme sa byť moderní v tom aký pekný parčík s lavičkami vybudujeme na kraji obce, odkiaľ máme 5 min. chôdze do nádherného lesa. A nerozumieme tomu, prečo občania stále nevďačne frflú, keď sme sa dva roky snažili o zrekonštruovanie verejného osvetlenia a teraz už všade máme úsporné žiarovky.

A tak sme stále nespokojní dookola a zo všetkých strán – občania i samosprávy. Len ja stále neviem presne s čím. Rozmýšľam o tom, či vlastne vieme, s čím sme nespokojní. Alebo sme nespokojní len principiálne, lebo to pokladáme za správne?

Nazdávam sa, že nespokojnosť by mala prameniť z nenaplnených/nenapĺňaných potrieb. Vieme však identifikovať svoje skutočné potreby? Zdá sa mi, že nie. Ako „samosprávci“ nepoznáme potreby svojich občanov a tým sa naše snaženie a aktivity často míňajú účinku. Ako „občania“ nevieme definovať svoje potreby a tým zostávame len na úrovni nič neprinášajúceho „kvákania“. Ak aj definujeme potreby, tak len tie svoje. Tie, ktoré sa týkajú „ mňa, môjho dvora, môjho domu, mojej prístupovej cesty...“

Denne sa stretávam s tým ako sa ta v tej ktorej obci nedá. A často argumentujem, že sa dá. Často mi ako príklad slúži Spišský Hrhov. Reakcia je ako cez kopirák : „joj Hrhov, to je iné, tam majú všetko, im sa žije“. Akoby bol Hrhov z inej planéty. Ale veď predsa nie je! Je to obyčajná neveľká obec na Spiši, ktorá sa ešte pred 12 – 13 rokmi neodlišovala od ostatných. Len si tu asi uvedomili, že kľúčom k rozvíjaniu sa, je poznanie svojich ozajstných potrieb. A že úspech nie je cieľom, ale dôsledkom snaženia sa. Že dôležité je to, čo potrebuje komunita obyvateľov a nie jednotlivec, či dokonca „osvietený starosta“.

Sledujem slimačí, ba až nerozvojový rozvoj okolitých obcí a mestečiek. Frflanie čo všetko sa nedá a nadávanie jedných na druhých, akí sú neschopní. A stále krútim nechápavo hlavou. Či to vari nevidia to všetko čo nám Pán Boh nadelil a čo naši predkovia zveľadili? Toľko zdrojov, toľko možností, toľko výziev... Predovšetkým však asi nevidíme ľudskosť, úctu, možnosť spoločného snaženia a osobnej angažovanosti. Ta tom to naši predkovia vybudovali.

Je fajn ak budeme stále nespokojní, to nás bude hnať k lepšej angažovanosti meniť svet okolo seba. Len najprv musíme vedieť, s čím sme to vlastne nespokojní a čo vieme spraviť pre to, aby sme spokojní boli. Pán „Trebalobyto“ , ujo „Onosato“, strýko „Kebysato“, dedko „Malibyto“ a bratranec „Oninechto“ nasadnú na Šinkanzen a odsťahujú za menovcami na Honšú. A k nám sa zase z ďalekých krajín vrátia naši starí príbuzní „Tajakžebyšenedalo“, „Notašedotehopuščime“ a „Tacipanažetozrobime“.

 

Autor: Michal Smetanka

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?