Pravidlá si podľa mňa spoločnosť vytvárala na to, aby uľahčovala život tým „normálnym dobrým“, ktorí chcú „normálne dobre“ žiť. Vytvárala ich preto, aby „normálnych dobrých“ chránila pred „nenormálnymi zlými“. A aby tí „nenormálni zlí“ vedeli že dostanú po krku, keď budú chcieť ubližovať, okrádať, znevažovať... V tomto „nenormálnom“ svete sa normálne strácam. Čím som starší, tým menej tomu rozumiem. Mám pocit, že denne vytvárame nové a nové pravidlá, aby sme tých „normálnych dobrých“ zneisťovali, dezorientovali a znevýhodňovali. S nálepkou toho, že práve oni sú tí, ktorým chceme pomôcť.
Paradoxne sa mi zdá, že tieto pravidlá vznikajú na to, aby ochránili tých „nenormálnych zlých“ a oni si mohli spokojne žiť svoj „nenormálne nenažraný“ život na úkor ostatných. Keď som sa dozvedel o tom, že kamarátovi - skvelému chlapíkovi Peťovi Petrasovi idú (jednoducho povedané) zobrať jeho Rainerku v Tatrách, skoro som skolaboval. Spomenul som si totiž na to, ako sa tam nadrel a nadrie, aby pre ľudí vytvoril čosi hodnotné a pekné. Len tak. Skoro sám, skoro bez pomoci. Asi nám ktosi nám vytvoril (a vytvára) vskutku zlé pravidlá. Keď som sledoval prijatie pravidiel ktoré „nenormálne“ zvýhodňujú zahraničných investorov oproti našim, bolo mi z toho nevoľno. Pravidlo bolo obhajované tým, že nám prinášajú inovácie a prispievajú vede a výskumu. Neviem akú úžasnú vedu budú robiť výrobcovia gumákov na Bardejovsku, alebo kompresoristi na Spiši... Bohu vďaka za každé jedno pracovné miesto, obzvlášť pre ľudí u nás, na východe. Ale za takú cenu? Popri tom sa takmer denne pozerám na kamarátov, ktorí rušia živnosti, zatvárajú prevádzky, lebo im existujúce pravidlá jednoducho ničia nervy a existenciu. Poznám ich ako normálnych, dobrých a usilovných ľudí. Nuž, asi nie sú schopní prispôsobiť sa pravidlám, ktoré by ich mali chrániť. Nie som ekonóm a našťastie ani politológ. Ak však sledujem debaty o otvorení nášho trhu ukrajinským produktom uvažujem, komu tieto pravidlá asi pomôžu. Žeby tým obyčajným, normálnym ľuďom (či už z Ukrajiny alebo Slovenska) ktorí sa normálne a poctivo živia? Uj, rád by som tomu veril. Ale akosi neverím. Skôr tieto pravidlá pomôžu otočiť „nejaký ten groš správnym smerom“. Ale rád by som sa mýlil. Asi by bolo lepšie mýliť sa a pohodlnejšie žiť v nevedomosti, v akej dokáže žiť vrcholový politik ktorý pred celým národom povie, že sa za celý svoj dlhý politický život nikdy s korupciou nestretol. Aj keď sa isto v mnohých veciach mýlim, neviem nájsť odpoveď na otázku, prečo si pri tých našich dokonalých pravidlách nemôžem spomenúť na to, kedy zavreli politika za korupciu alebo protispoločenskú činnosť, spočítali mu že klame a podvádza... Ešte že sa blížia ďalšie voľby, aspoň nám každý sľúbi ako to všetko zmení. Furt mi niekto niečo sľubuje napriek tomu, že ja o sľuby vôbec nestojím. Najmä o tie, ktoré sľubujúci splniť nemôže.
Ono samozrejme nie je pravda, žeby v Indii pravidlá nemali. Asi ich však majú zakorenené skôr v hlavách a srdciach, ako v zbierkach zákonov. Verím tomu, že aj u nás má väčšina tých „normálnych dobrých“ prirodzené pravidlá v hlavách a srdciach. Možno by sme sa na nich mohli viac spoľahnúť, možno o nich viac rozprávať, viac ich šíriť. Nečakať, že nám systém nastaví niekto zhora. Tam „hore“ sa môžeme stretnúť akurát tak s nekompetentnosťou kompetentných. Pravidlá začínajú tu, okolo nás, každú chvíľu. Ich základom je úsmev pri stretnutí, zaželanie dobrého dňa, pomoc pri prenesení kočíka, uvoľnenie miesta v autobuse seniorovi... Je nás neporovnateľne menej ako Indov, štatisticky máme teda väčšiu možnosť všímať si jeden druhého. Tým si môžeme vytvárať svet pravidiel, ktoré jednoducho nedovolia nenormálnym, zlým a nekompetentným, aby dostali kompetencie vytvárať pravidlá proti tým, ktorí sú normálni.
P.S. Držme prsty Rainerke. Držme si prsty. Aktívne prosím. Ďakujem.
Autor: Michal Smetanka