čo to vlastne potrebujeme?

Autor: Obec Spišský Hrhov | 25.4.2014 o 16:15 | Karma článku: 9,97 | Prečítané:  1367x

Čo to vlastne potrebujeme? Len tak krútim hlavou a nechápem... „nič sa neoplatí, nič sa nedá, to je problém...“ už mi to dosť lezie na nervy. Spiš (a Slovensko všeobecne) považujem za Bohom bohato obdarený región, ktorý žil a prosperoval hádam už od stvorenia sveta. Podmienky tvrdé, no pracovití a zomknutí ľudia. V ťažkých podmienkach stredoveku, vojen, epidémií...  stále živý a prosperujúci. Dnes sa cítime akoby sme boli na konci civilizácie i sveta. A ja stále nerozumiem prečo. Obzvlášť, ak sa idem pozrieť niekam do sveta (a nie je to práve svet západnej Európy).

V obciach nariekame nad tým, kde zobrať peniaze na dokončenie kanalizácie a hrdíme sa tým, koľko metrov chodníka sme vybudovali ( i keď ľudia chodia stále po svojom vyšliapanom chodníčku mimo toho nášho novovybudovaného). Snažíme sa byť moderní v tom aký pekný parčík s lavičkami vybudujeme na kraji obce, odkiaľ máme 5 min. chôdze do nádherného lesa. A nerozumieme tomu, prečo občania stále nevďačne frflú, keď sme sa dva roky snažili o zrekonštruovanie verejného osvetlenia a teraz už všade máme úsporné žiarovky.

A tak sme stále nespokojní dookola a zo všetkých strán – občania i samosprávy. Len ja stále neviem presne s čím. Rozmýšľam o tom, či vlastne vieme, s čím sme nespokojní. Alebo sme nespokojní len principiálne, lebo to pokladáme za správne?

Nazdávam sa, že nespokojnosť by mala prameniť z nenaplnených/nenapĺňaných potrieb. Vieme však identifikovať svoje skutočné potreby? Zdá sa mi, že nie. Ako „samosprávci“ nepoznáme potreby svojich občanov a tým sa naše snaženie a aktivity často míňajú účinku. Ako „občania“ nevieme definovať svoje potreby a tým zostávame len na úrovni nič neprinášajúceho „kvákania“. Ak aj definujeme potreby, tak len tie svoje. Tie, ktoré sa týkajú „ mňa, môjho dvora, môjho domu, mojej prístupovej cesty...“

Denne sa stretávam s tým ako sa ta v tej ktorej obci nedá. A často argumentujem, že sa dá. Často mi ako príklad slúži Spišský Hrhov. Reakcia je ako cez kopirák : „joj Hrhov, to je iné, tam majú všetko, im sa žije“. Akoby bol Hrhov z inej planéty. Ale veď predsa nie je! Je to obyčajná neveľká obec na Spiši, ktorá sa ešte pred 12 – 13 rokmi neodlišovala od ostatných. Len si tu asi uvedomili, že kľúčom k rozvíjaniu sa, je poznanie svojich ozajstných potrieb. A že úspech nie je cieľom, ale dôsledkom snaženia sa. Že dôležité je to, čo potrebuje komunita obyvateľov a nie jednotlivec, či dokonca „osvietený starosta“.

Sledujem slimačí, ba až nerozvojový rozvoj okolitých obcí a mestečiek. Frflanie čo všetko sa nedá a nadávanie jedných na druhých, akí sú neschopní. A stále krútim nechápavo hlavou. Či to vari nevidia to všetko čo nám Pán Boh nadelil a čo naši predkovia zveľadili? Toľko zdrojov, toľko možností, toľko výziev... Predovšetkým však asi nevidíme ľudskosť, úctu, možnosť spoločného snaženia a osobnej angažovanosti. Ta tom to naši predkovia vybudovali.

Je fajn ak budeme stále nespokojní, to nás bude hnať k lepšej angažovanosti meniť svet okolo seba. Len najprv musíme vedieť, s čím sme to vlastne nespokojní a čo vieme spraviť pre to, aby sme spokojní boli. Pán „Trebalobyto“ , ujo „Onosato“, strýko „Kebysato“, dedko „Malibyto“ a bratranec „Oninechto“ nasadnú na Šinkanzen a odsťahujú za menovcami na Honšú. A k nám sa zase z ďalekých krajín vrátia naši starí príbuzní „Tajakžebyšenedalo“, „Notašedotehopuščime“ a „Tacipanažetozrobime“.

 

Autor: Michal Smetanka

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Mária Terézia nechcela, aby sa Gemer vyľudnil. Pomohli čerešne

Nemajú nič, čo si nedopestujú. Život na lazoch je zložitý.

DOMOV

Tak to už nie, Béla, odkazuje Bugárovi Paška z SNS

Pašku hnevá, že ombudsmanka podporila Dúhový pochod.


Už ste čítali?