Jedná z aktivít bola aj vznik remeselnej dielne. Dobrovoľná aktivita zopár remeselníkov. Potrebovali priestor na stretávanie sa, výmenu skúsenosti a prezentáciu svojich výrobkov (píšťaly, trúby, prírodné šperky, maľby, rezby.. ). Mladí chlapci, čo sa pustili do obnovy starého remesla.
Tak sme im dali starú maštaľ, ktorú sme spoločne upravili. Ovešali sme ju „starožitnosťami“ , ktoré sme pozberali z pôjdov po celej dedine. Zrazu sa z toho stala stará dedinská „ chyža“. Mala svoju atmosféru. Osobnú, prítulnú. Kde kto tam mal niečo zo svojho domu. Radi tam ľudia chodili.
Raz za mnou prišla mamička štyroch detí Katka s nápadom: „ Starosta ja by som rada čítala deťom rozprávky. Teraz v zime sa skoro zatmie, dobré by to bolo pre deti. Perfektne sa na to hodí remeselná dielňa. Je tam také strašidelné prostredie. Večer by sme zahasli svetlo, zapálili veľkú sviečku a čítala by som im slovenské rozprávky“.
Nechcel som ju odradiť, avšak vedel som, že v dnešnej dobe videí, počítačov a počítačových hier veľkú návštevnosť mať nebude. Pomôcť treba vždy, keď je ochota robiť iným dobre. A keď nič odo mňa Katka nepotrebovala , len jednu veľkú sviečku, zakúriť a spropagovať to v škole a škôlke, tak som jej rád pomohol.
O tri týždne ma navštívil náš pán farár že mu utekajú deti z detskej omše, lebo som vymyslel čítanie rozprávok.( Čokoľvek sa v obci udeje dobré alebo zlé, za všetkým je vždy starosta. Zaručene.)
Tak sme sa vzájomne dohodli, že rozprávky budú až po omši. Na bohoslužbách týmto počinom bolo viacej malých účastníkov.
A po omši som tam na prieskum zavítal aj ja. Deti sedeli na zemi, na stoličkách, na starých stolárskych stoloch, všade. Boli tam všetci z celej dediny od troch do desiatich rokov. Tíško, ani nedýchali. Sviečka blikala, voňalo to tam voskom. Nenamastené pánty dverí vydávali hrozivé zvuky. A Katka ako precítila každú vetu, ako to len vedela podať. Ja sám som sa bál. Dodnes sa desím, aké sú tie naše slovenské rozprávky strašidelné.
Fungovalo to niekoľko zím. Medzi tým Katke deti odrástli a nik sa už toho nechytil. Dnes som si na to spomenul a idem hľadať novú mamičku. Deti potrebujú čítať rozprávky . Deti milujú čítanie rozprávok. A to tak na priamo, ako my u nás na dedine hovoríme „face to face“.
Autor: Vladimír Ledecký