Buďme príkladom pre ostatných...

Autor: Obec Spišský Hrhov | 28.11.2014 o 19:30 | Karma článku: 4,13 | Prečítané:  951x

Dedina - jedna veľká rodina. Úprimne? Nemyslím si to. Áno, pravdou je, že táto formulka koluje v našich mysliach a podvedomí vlastne stále.

Ale je to tak skutočne ? Je to pravda a či len bežná fráza? Pomáhame si navzájom? Máme sa radi? Prajeme jeden druhému to dobré? Tešíme sa z úspechu druhých? Nezávidime? Nepretvarujeme sa? Nie sme tak "trošku" falošní? Nechcem tu klásť množstvo otázok...Myslím, že ich už je dostatok.

Najradšej by som poukázala na zopár konkrétnych príkladov, ktoré by vyvrátili ideál spolunažívania si dediny ako rodiny. Nie je mojou pointou niekoho či niečo obviňovať a osočovať. Vôbec nie.

Naopak, chcela by som sa len pozastaviť nad tým, prečo túto "rodinu" v mojich očiach naozaj netvoríme.

Všade naokolo počujeme, ako dôležité je byt ľudskými, láskavými a ochotnými ľuďmi. Povedzme si pravdu. Chceme mať vo svojej blízkosti takýchto ľudí. Priam je to pre nás túžbou. No vzápätí ohovárame, pretvarujeme sa, sme falošní.

Je takýto prístup správny? Prajeme si niečo, a my sami si odporujeme tým, že sme presným opakom. Narážam na kľúčové body, ktoré by mali byť pohnútkou k zlepšovaniu seba samých.

Opravujete si strechu. Prebiehajú konečné úpravy a dorábky robotníkov.Okoloidúci zvláštnymi pohľadmi nazerajú a dodajú: ,,Máte veľa peňazí, že zas opravujete?" Čo dodať. Dajme tomu, že to bolo myslené ironicky. Ale nie je v tom skrytá i určitá závisť, ktorú si nedokážeme, a vlastne ani nechceme priznať?

Možno absurdný príklad, ale myšlienku snáď pochopíte. Skúsme ale skutočnosť pozmeniť.

Ste majiteľom domu, ktorý je momentálne vo výstavbe. Na jeho stavbe pracujete tvrdo a ťažko spolu s ďalšími ľuďmi. Nervozita, pôžičky, hypotéky, stres, únava,... Nebudem pokračovať, čo všetko tomuto predchádza.

Stretnete spoluobčana, ktorý býva hneď za rohom. Spýta sa Vás, ako sa Vám darí. Šokuje Vás otázka, či Vám môže prísť zajtra pomôcť. Rád by prišiel a priložil ruku k dielu. Má úprimný a nezištný záujem. Pri odchode Vám podá ruku, zatrasie ňou, zapraje veľa šťastia.

Podotkne: ,,Nech sa Vám darí. Nech to dotiahneme do úspešného konca."

Možno preháňam. Možno nie. Ale pravdou je, že i takéto situácie sú i v dnešných časoch možné a reálne.

Netvrdím, aby sme mali byt premotivovane milými ľuďmi. Stačí byť ĽUĎMI. Ľuďmi, ktorí vedia a chcú pomôcť druhým.

A tešia sa z radosti ostatných. Popracujme každý na sebe. A možno si raz tak úprimne povieme, že naša dedina tvorí jednu veľkú rodinu...

 

AUTOR: Zuzana Wagnerová

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Film roka vyhlásili dvakrát, Oscara má Moonlight (minúta po minúte)

Muzikál La La Land vyhral šesť cien, ale na konci večera sa udial veľký trapas.

DOMOV

Kocáb: Kisku už dlho uznávam, ocenenie ma šokovalo

Pre SME hovorí, že je hrdý slniečkar. S tvrdou silou nemáme šancu.

KULTÚRA

Oscar nemá logiku. 5 dôvodov, prečo vyhral Moonlight

Mal šťastie, že nie je sci-fi.


Už ste čítali?